Reformovaná kresťanská cirkev (RKC) sa konštituovala na prvej krajinskej synode v bývalom Uhorsku, v Debrecíne roku 1567 a táto synoda sa jednoznačne priznala k ženevskému reformačnému smeru reprezentovanom Jánom Kalvínom. Ďalší život a vývoj RKC bol v období protireformácie stále viac oslabovaný a tento útlak dokázal aspoň čiastočne zastaviť až Tolerančný patent panovníka Jozefa II., vydaný v roku 1781.

Po zaniknutí Rakúsko-Uhorska roku 1918 sa začala na území Slovenska formovať samostatná Reformovaná kresťanská cirkev. Po Trianonskej mierovej zmluve uzavretej roku 1920, v ktorej sa riešili hranice novovzniknutého maďarského štátu, si RKC aj keď s ťažkosťami, ale predsa rýchlo začala hľadať svoje postavenie v rámci Československa.

V období trvajúcom približne od konca 1. svetovej vojny do roku 1938 sa učinilo mnoho dôležitých opatrení pre cirkevný rozvoj. Cirkev mala v tom období 492 cirkevných zborov, z ktorých bolo 449 maďarských, 12 zmiešaných a 31 slovenských.

Po sčítaní ľudu v roku 1930 vyplynulo, že cirkev združovala 216 662 reformovaných veriacich. Príprava budúcich duchovných prebiehala na Teologickom seminári v Lučenci, zriadenom cirkvou v roku 1925. V Komárne tiež cirkev prevádzkovala reformovanú pedagogickú vysokú školu, ktorá však po roku 1938 fungovala len dovtedy, kým prijatí študenti dokončili štúdium.

Po Viedenskej arbitráži roku 1938 bola časť Slovenska, ku ktorej prináležala väčšina zborov RKC, pričlenená k Maďarsku. Po skončení 2. svetovej vojny boli mnohí veriaci maďarskej národnosti násilne vysídlení do Maďarska alebo do vysídlenej sudetskej oblasti v juhozápadných Čechách. V roku 1948 vláda uznala RKC a roku 1952 dokonca ratifikovala jej cirkevnú ústavu, ale život a práca RKC boli v ateistickom štáte obmedzované a brzdené. Nové možnosti pre rozvoj a ďalšiu činnosť RKC so sebou priniesla až zmena režimu v roku 1989.

V súčasnej dobe je Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, s približným počtom 110 000 veriacich, štvrtou najväčšou cirkvou na Slovensku, pričom veriaci slovenskej národnosti môžu tvoriť len 13–15 %. Cirkev v priebehu posledných troch desaťročí učinila veľa novôt tým, že „obnovovala, stavala, vytvorila sieť škôl, vystúpila z desaťročia trvajúcej izolácie, vytvorila si nové vzťahy nielen s reformovanými cirkvami v Karpatskej kotline, ale aj so západoeurópskymi sesterskými cirkvami, vybudovala organizácie a inštitúcie, vytvorila zákony, zreformovala svoj Podporný fond a zorganizovala nespočetné množstvo konferencií a evanjelizácií. RKC je taktiež členom Ekumenickej rady cirkví na Slovensku, Svetovej rady cirkví, Svetového zväzu reformovaných a Konferencie európskych cirkví.

Zdroje:

FAZEKAS, József; HUNČÍK, Péter. Maďari na Slovensku
(1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Únie. Fórum inštitút pre výskum menšín. Z maďarského
originálu preložili KECSKEMÉTHYOVÁ, Štefánia; KOVÁČ, Peter. Šamorín 2008.

Stručná história Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku.| Reformata.sk| Nyitóoldal [online], 2012 

Reformovaná kresťanská cirkev: História a základná charakteristika cirkvi

ERC: Ekumenická rada cirkví v SR [online],  Dostupné z: https://www.ekumena.sk/Clenovia/rkc.htm233